Ladislav Belica sa narodil 12. novembra 1959 v Prostějove. Vyštudoval Strednú hotelovú školu v Piešťanoch. Pracoval ako čašník na Slovensku a v Rakúsku, neskôr pôsobil ako účtovník v súkromnej gastrofirme. Kresleniu sa intenzívne venuje od detstva, publikovať začal po roku 1989 a odvtedy boli jeho karikatúry uverejnené vo viac ako 20-tich slovenských a českých periodikách. Venuje sa predovšetkým karikatúre a ilustrácii – ilustroval niekoľko knižných publikácií. Ladislav Belica je členom Slovenskej únie karikaturistov. Svoje diela vystavoval na mnohých výstavných podujatiach na Slovensku i v zahraničí. Na festivaloch karikatúry získali jeho práce viacero významných domácich i zahraničných ocenení. V roku 2007 bol na súťaži “Novinárska cena” ocenený za mimoriadny prínos k rozvoju súčasnej karikatúry na Slovensku. O rok neskôr získal na Medzinárodnom festivale humoru a satiry Kremnické Gagy prestížne ocenenie “Zlatý gunár”. Ladislav Belica žije v Trenčíne.
***
Keď sa povie Laco Belica …
(zo spomienok súpútnika Petra Uličného)
Tá spomienka je stará tridsaťpäť rokov, ale ešte mi v hlave nestihla zarásť machom, ani mi z nej neodhryzla tetka Skleróza. Je deň prijímacích skúšok na Strednú hotelovú školu v Piešťanoch. Práve sme absolvovali prvé dejstvo – písomku z matiky. Spolu s ostatnými „trpiacimi“ teraz stojím na chodbe a užívam si prestávku, kým príde na rad ďalšie – i keď podstatne menšie martýrium – skúška zo slovenčiny. Niektorí sa snažia rozchodiť trému nervóznym krúžením po chodbe, iní si v hlúčiku porovnávajú výsledky príkladov, ďalší zízajú do papierov a ešte na poslednú chvíľu sa pokúšajú narvať do hlavy niečo zo slovenčiny. Čo to vlastne napísal ten Ján Hollý a čo je do čerta príslovkové určenie miesta? Až vtedy som si všimol toho chalana. Stál ďalej od ostatných, takmer až na konci chodby, zhrbený nad zošitom, ktorý mal položený na okennom parapete. Niečo doňho usilovne písal. Keď som sa k nemu priblížil, uvedomil som si, že ten chalan nepíše, ale kreslí. A keď som bol asi dva kroky od neho, videl som, že celú stranu zošita už má pokrytú drobnými, filigránskymi postavičkami, ktoré pripomínali rozutekanú posádku legendárnej Žltej ponorky. Na tej sterilnej, čerstvým linoleom zapáchajúcej a portrétom Gustáva Husáka vyzdobenej školskej chodbe pôsobil ten chalan a jeho obrázky ako zjavenie. V jeho postoji, suverénnych ťahoch ceruzky a výraze tváre bola vášnivá zaujatosť. V tej chvíli ho zjavne interesovalo akurát to, ako skončí príbeh, čo mu práve vzniká pod rukami…a nejaké prijímačky mal celkom isto v paži. Okamžite som ho túžil spoznať. Dodnes sa za tú netaktnosť, s akou som zrušil jeho kruhy, trochu hanbím. Ale nemohol som inak. Pristúpil som k nemu a začal ho tľapkať po pleci za jeho výtvarné kreácie a habkať čosi o tom, že na prijímačkách na hotelovú školu som ozaj nečakal chlapíka, čo si cez prestávku bude ceruzkou „opakovať“ miesto slovenčiny štýlotvorné prvky pop-artu. „A inak, čau, ja som Peter!“ predstavil som sa a podal mu pravicu. Až vtedy poriadne zdvihol hlavu od zošita. Spoza hrubých skiel okuliarov na mňa sliepňali tenké čiarky očí – v tej chvíli mi napadlo, že takto žmúri človek, ktorý si očami nechce vpustiť do hlavy príliš veľa svetla z tohto sveta. Aby mu to zbytočne neožiarilo či neoslepilo jeho vlastný svet. Ten, ktorý si nosíme v hlave. Tak som sa zoznámil s Lacom Belicom.
Keď som si po týždni rozlepil obálku a prečítal, že som prijatý, radosťou som bol síce bez seba, ale veľmi som si zároveň želal, aby mal v pošte tú istú správu aj ten chalan, čo tak bohovsky kreslí a zrejme pri tom počúva Beatles. Moje prianie bolo vyslyšané. Keď som sa 1. septembra ocitol v triede medzi novými spolužiakmi, pohľadom som pátral po tom chlapíkovi v okuliaroch. Chvalabohu tam sedel. Nezaujato a duchom neprítomne, ale sedel. V živote som nepoznal veľa ľudí, ktorý by svojim výrazom, pohybmi, mimikou či len obyčajným držaním tela dávali tak výrazne najavo stav duševnej absencie na miestach, kde sa zhodou okolností – a niekedy proti ich vôli – ocitlo ich telo. Lacova temer námesačná chôdza a prižmúrené oči sa čoskoro stali jeho poznávacím znamením, čímsi ako značkou. Učiteľ telocviku ho hneď na prvej hodine dokonca „oslobodil“ od povinnosti navštevovať jeho hodiny… Natoľko bol konšternovaný jeho „antiatletickým“ imidžom a prístupom. Alebo iba pochopil, že tomuto indivíduu budú akékoľvek zrýchlené pohyby či naháňanie sa za loptou nielenže cudzie, ale dokonca životu nebezpečné.
Vtedy mi to možno nedocvakávalo, ale dnes, s odstupom času viem, že som v Lacovi objavil jedného z najdôležitejších ľudí môjho života. Čoskoro sme obaja pochopili, že škola, na ktorej sme sa ocitli, bude pre nás asi utrpením. Fatálnym omylom. Najmä praktické predmety nám naháňali hrôzu a vôbec…svet hotelových recepcií, kuchýň a reštauračných zariadení sa s tým „našim“ svetom akosi nerýmoval. Ani neviem, čo sme od tej školy vlastne čakali, ale zrazu sme si pripadali ako čierni pasažieri vo vlaku, ktorý sa 
rúti úplne zlým smerom. O chvíľu sme boli nielen čiernymi pasažiermi, ale i čiernymi ovcami. Školského či mimoškolského života sme sa zúčastňovali len potiaľ, aby to nehrozilo vyhadzovom , inak sme žili takpovediac na inej planéte. Laco vo voľných chvíľach kreslil a kreslil, alebo čítal, ja som čítal a čítal do tandemu s ním a okrem toho sa pokúšal písať poéziu a publicistiku, vytvorili sme si skrátka svoj paralelný, imaginárny svet, kam sme vstupovali vždy po skončení školy a opúšťali ho až ráno, s prvým zvonením na vyučovanie. Na internáte sa nám našťastie po čase podarilo vybojovať spoločnú izbu, kde sme si porušovaním všetkých možných predpisov (neviem, ako je to dnes, ale za „socíku“ nemali stredoškolské internáty ďaleko k trestaneckým ubikáciám) postupne vytvárali čosi ako „ateliér“. Internátne poobedia, ktoré mali byť zasvätené samoštúdiu sme vždy prespali, aby sme mali dosť síl na „nočný život“. Po 22. hodine už zvyčajne vychovávatelia neotravovali a tak sme pri svetle nočných lámp, káve a prísne zakázaných cigaretách robili svoje „umenie“, k čomu nám väčšinou hrali „beatlesácke“ pesničky púšťané z Lacovho (už vtedy predpotopného) kotúčového magneťáku. Keď som zistil, že v minulosti na škole vychádzal aj školský časopis s bizarným názvom Ohnisko, okamžite som sa zaujímal, či by nešlo jeho vydávanie obnoviť. Bral som to ako šancu uplatniť naše záujmy takpovediac „oficiálne“. Učiteľka slovenčiny a angličtiny, pani Kolenčiaková, ktorá mala v minulosti časopis pod patronátom, našu ponuku s nadšením prijala – a za oplátku nad nami až do konca štúdia držala ochrannú ruku a dokonca „zlegalizovala“ naše internátne ponocovania. Mohli sme odvtedy svietiť v internátnej klubovni do neskorých nočných hodín – vždy s pripravenou replikou, že práve chystáme ďalšie číslo časopisu. Ja som tomu plátku „šéfoval“, písal články, básničky a robil interview s kadekým, Laco to všetko ilustroval a sám občas pridal nejaký epigram či absurdnú poviedočku. Zároveň sme obosielali všelijaké stredoškolské umelecké súťaže a pravidelne vyhrávali nejaké tie ceny. Dôležité však bolo čosi iné. Vo výbere štúdia sme sa síce zmýlili, ale vo voľbe kamarátstva ne nepochybili. Vzájomne sa ten údel znášal oveľa lepšie. Držal nás nad vodou ten „polnočný“ svet v cimre internátu, premenenej na Jeffersov maják, všetko to, čo človek zveruje papieru, ak v sebe objaví túžbu a schopnosť písať alebo kresliť. Laco nepochádzal z umeleckej rodiny a ani nemal prístup k monografiám výtvarníkov či katalógom (v čase hlbokej normalizácie bolo takých šťastlivcov iba málo) a predsa ma ohromoval svojimi znalosťami a rozhľadom. Keď hovoril o Dalím, René Magrittovi, Rolandovi Toporovi , Fernandovi Arrabalovi či Rudolfovi Hausnerovi a mnohých ďalších, ich diela mi vedel podať tak plasticky, že ani „originál“ nemohol vyzerať lepšie. Starostlivo si vystrihoval z našej i zahraničnej tlače všetko zo sveta výtvarna a karikatúry, čo aspoň trochu stálo za to. Jeho výstrižkový archív bol pre nás v tých časoch akýmsi prehistorickým „googlom“. Požičiavali sme si vzájomne knihy a muziku a v čase školských prázdnin (ja som Bratislavčan, on Trenčan) sme si pravidelne vymieňali listy, ktoré neboli korešpondenciou v pravom slova zmysle, ale skôr akýmisi patafyzickými samizdatmi, úpravou a vlepovanými obrázkami imitujúcimi časopisy, ktorých obsahu naozaj okrem nás nemohol na tejto planéte rozumieť nikto. Mimochodom, aj do našej vzájomnej komunikácie sa po čase votrelo toľko podivuhodných novotvarov a slovných skomolenín , kombinovaných občas s glosoláliou, že ľudí v našom okolí sme často privádzali k presvedčeniu, že miesto do Piešťan patríme do Pezinka. Sľúbili sme si, že keď raz budeme „veľkí“, ja budem písať knihy a Laco ich bude ilustrovať . Povzbudilo nás, že keď jeho obrázky – konkrétne cyklus temperových malieb Bláznova záhradka – videl Albín Brunovský (ktorého sme raz bez ohlásenia prepadli v jeho dome na Čapkovej) prezeral si ich s prekvapene zdvihnutým obočím a potom Lacovi jednoznačne odporučil, aby to skúsil s „výškou“. A potom jedného dňa prišli maturity a prijímačky na vysoké školy. Ja som sa dostal na žurnalistiku, ale Laco bohužiaľ na výtvarku nie a tak ho čakala dvojročná vojna. Aspoň, že ju slúžil v Prahe a mohol chodiť na výstavy a vymetať kníhkupectvá a antikvariáty a okrem toho sa zoznámil s Oldřichom Kulhánkom, ktorý mu požičiaval knižky a konzultoval s ním jeho práce. Po vojne robil znovu prijímačky, pre istotu na rôzne typy škôl, ktoré nejako súviseli s výtvarným umením. Opäť bezvýsledne. Laco sa teda zamestnal v branži, ktorú vyštudoval, čo v praxi znamenalo, že sa pohyboval väčšinou v reštauračných zariadeniach. (Nikdy som ho nevidel pri výkone tohto povolania a dodnes si to radšej ani nechcem predstavovať.) Život šiel skrátka ďalej a ja som Lacove hrdlačenie v trpenom zamestnaní veľakrát pociťoval ako nespravodlivosť (aj voči jeho talentu) a dokonca som sa obviňoval za to, že mne sa na tú vysnívanú cestu podarilo nastúpiť, zatiaľ čo jemu nie… Našťastie to nevzdal. Kreslenie mal v sebe ako nejakú zvláštnu nemoc a dar zároveň a hoci sa ním nemohol živiť, nemohol ani prestať. S radosťou som registroval, ako sa mu podarilo z voľnej maľby postupne prejsť ku karikatúre, ako neúnavne posiela svoje práce do časopisov a súťaží, ako postupne získava meno. Keď som sa neskôr zoznámil s patrónom slovenskej karikatúry, spisovateľom Kornelom Földvárim, mal som obrovskú radosť, keď Lacove kresby pochválil a dokonca mali vyjsť v špeciálnom bulletine Štúdia L + S (ktorý však už v trme-vrme udalostí roku 1989 neuzrel svetlo sveta). Potom sme sa na dlhší čas stratili z dohľadu. Laco šiel na zárobky do Rakúska, ale ja som na sľub, ktorý sme si kedysi dali, nezabudol. A keď mi v polovici 90. rokov mala vo vydavateľstve LCA vyjsť kniha piesňových textov a poézie, požiadal som vydavateľa, či by tú knihu nemohol ilustrovať môj priateľ zo stredoškolských čias. Nemal námietky a tak sme vyprevadili do sveta jeden spoločný sen, premenený na knihu Klaun v maske človeka.
Bol by som rád, keby v tejto chvíli mohol text skončiť. Pretože by mal aspoň peknú pointu. Lenže potom prišli nedobré veci. Keď mi jedného dňa zatelefonoval, že mu diagnostikovali sklerózu multiplex, bol som z toho perplex. Ani som poriadne netušil, čo presne tá choroba znamená, ale to slovné spojenie znelo hrozivo. A že je to fakt hnusná pliaga, som sa vzápätí dozvedel z príslušnej literatúry. Keď som v úvode tohto rozprávania hovoril o Lacovej fyzickej krehkosti, nikdy by som si nebol býval pomyslel, že tá útla schránka skrýva tak silného ducha. Musí to byť peklo, s čistou a jasnou hlavou pozorovať postupnú degradáciu vlastného tela (dnes je už Laco pripútaný na lôžku a môže hýbať iba hlavou). A predsa sa nikdy nesťažoval ani neklesal na duchu. Do poslednej chvíle, kým mu „fungovala“ pravá ruka, kreslil a kreslil. Keď sa v antológii slovenskej karikatúry, nazvanej lakonicky „Päťadvadsať“ ocitol v spoločnosti našej „kresliarskej“ špičky, mal som možno väčšiu radosť ako on. Vždy som bol totiž presvedčený, že tam patrí. Mimochodom, karikaturisti nerobia tento svet veselším a „znesiteľnejším“ iba na papieri. Keď som sa dozvedel, že pred rokmi počas Lacovej bratislavskej hospitalizácie na Kramároch priviedol Fero Jablonovský k jeho lôžku Tomáša Janovica „na kus reči“, až mi to vohnalo slzy do očí. Tí dvaja sa dovtedy osobne nepoznali, a čo to stretnutie pre Laca znamenalo, najlepšie vystihuje jeho vlastný komentár: „Človeče, tá návšteva bola pre mňa viac, ako keby za mnou prišli Beatles“.
Milý Laco! Osud nám doprial byť vedľa seba vlastne len počas tých rokov na škole. Veľakrát mi prišlo ľúto, že nežijeme v jednom meste – a najviac je mi to ľúto práve teraz, kedy by ťa moje návštevy mohli trochu rozptýliť a na chvíľu preniesť do tých dávnych, spoločne trávených čias. Nikdy som ti to nepovedal nahlas, ale v tých rokoch si bol pre mňa najdôležitejším človekom. Nalieval si mi chuť a odvahu robiť to, čo človek miluje, bez ohľadu na okolnosti. Nemôžem ti žiaľ v tvojej chorobe nijako pomôcť, ale ak slová aspoň trochu liečia, musím ti nahlas povedať čosi, čo ti už dávno dlhujem. Jedno obrovské ĎAKUJEM! A na diaľku ti posielam melódiu zo STRAWBERRY FIELDS, kde sa raz znovu stretneme – FOREVER .
***
LADISLAV BELICA
(z knihy Kornela Földváriho “Päťadvadsať”)
Ako absolvent hotelovej školy Ladislav Belica (1959) zdanlivo nemal dôvod skrížiť chodníčky výtvarnému umeniu. Keby, pravdaže, do všetkého nevniesol zmätok jeho talent. Vďaka nemu čnie v našom kreslenom humore ako nečakaný solitér. V trenčianskom ústraní ticho pracuje na sebe i na podobe svojich kresieb, publikuje, obosiela súťaže… Vydobyl si už ostrohy aj ako ilustrátor a napriek vydavateľským neúrodným rokom (vinou ktorých nevyšla antológia kresleného humoru, v ktorej bol zastúpený) spriada ďalšie plány – možno aj na komiksový debut.
Ako autodidakt si prácu na kresbe neuľahčuje, neuchyľuje sa ku klasickým ,,insitným“ trikom výtvarne neškolených karikaturistov. Programovo preferuje profesionálnu techniku a tvrdo bojuje s jej úskokmi. Úspešne pri tom rozvíja základy, ktoré mu pred rokmi ako vojakovi v Prahe poskytol pravidelnejší kontakt s Oldřichom Kulhánkom (mimochodom, autorom dnešných českých bankoviek) a jeho lekcie o základoch perokresby.
Ladislav Belica nie je povrchný vtipkár podenkových tém a lacnej ,,komickej“ deformácie. Je civilne umiernený; bystrý pozorovateľ, ktorý pátra skôr pod hladinou a všíma si námety so širším záberom. Úhľadné a vizuálne upokojujúce kresby poskytujú priestor na zamyslenie o nástrahách psychického ustrojenia v nás či o drobných filozofických paradoxoch okolo nás. Rozhodne sa nedá označiť charakteristikou ,,bojovník“, jeho prirodzená vnímavosť mu však nedovoľuje akademicky sa povzniesť nad trápenie svojho okolia. Zaznamenáva ich tak, že aj bez veľkých obžalobných rétorických cvičení vidíme za nimi súvislosti a prípadného vinníka (ktorý paradoxne môže byť súčasne obeťou).
Recept na riešenie neposkytuje – len nám k nemu odomyká cestu. To všetko s ľahkým nádychom poetickej nostalgie človeka, ktorý si začína uvedomovať márnosť všetkého, no nerezignuje a hľadá príťažlivé črty v čoraz pochmúrnejšej tvári sveta.
)
POĎAKOVANIE
Cartoon Gallery vyslovuje poďakovanie osobnostiam, ktoré sa podieľali na príprave tejto výstavy – menovite: Ferovi Jablonovskému, ktorý výstavu inicioval a dodal kompletné podklady pre jej prípravu; Petrovi Uličnému a Kornelovi Földvárimu, ktorí nám svojimi textami priblížili osobnosť vystavujúceho umelca a predovšetkým samotnému autorovi výtvarných diel Ladislavovi Belicovi za jeho výnimočnú tvorivú prácu, ktorej výsledky máme dnes tú česť predstaviť slovenskej a svetovej verejnosti. Ďakujeme.
*****
predchádzajúca výstava 
.
Domovská stránka