KARIKATÚRA A EXISTENCIALIZMUS
Napísal: Vladimír KAZANEVSKY / Ukrajina
Existuje veľa umeleckých diel, ktoré môžu byť do určitej miery spojené s filozofickým alebo náboženským videním. Niektoré z nich sú dokonca filozofickými traktátmi sami osebe. Vzhľadom k tomu, že umenie karikatúry je založené hlavne na absurdite, je možné hovoriť o súvislosti medzi touto formou umenia a názormi existencialistických filozofov. Napríklad romány Camusa a Sartra sú ilustráciou ich filozofických názorov. Rovnako tak, ak vezmeme diela Kafku alebo Celina, ktorí neboli v skutočnosti filozofmi vo všeobecnom zmysle, všetky ich diela sú nositeľmi existencialistického pocitu.
Je tu však nejaká súvislosť medzi umením súčasnej karikatúry a filozofiou? Je možné povedať, že karikatúra ako žáner vyjadruje nejaké konkrétne filozofické myšlienky?
Je ťažké predstaviť si seriózneho karikaturistu s jeho kritickým spôsobom pohľadu na veci, že by mohol uctievať určitého boha a naďalej byť kreatívny. Je možné si predstaviť výstavu karikatúr, ktoré sa konajú takmer kdekoľvek; vo dvore, na ponorke, vo verejnom WC, ale nikdy nie v kostole.
V rôznych fázach svojho tvorivého života sa väčšina súčasných karikaturistov zaoberá rovnakými témami: témami, ktoré sa hodia do parametrov tohto žánru. Bližší prieskum koreňov týchto tém ukazuje, že pohľad karikaturistov druhej polovice dvadsiateho storočia na svet sa do značnej miery vzťahuje k filozofii existencializmu. Je možné nájsť paralely medzi prácou existencialistických spisovateľov ako Camus, Kafka, Sartre a iní a napríklad karikatúrnymi kresbami Topora, Zlatkovského a Zábranského.
Za dôkaz tohoto tvrdenia môžeme považovať niektoré typické príklady tvorivej práce karikaturistov.
Muž na pustom ostrove. Existujú tisíce známych karikaturistov, ktorí zobrazujú malé, neobývané ostrovy, obklopené nekonečným oceánom. Ostrov je symbolom osamelosti človeka, jeho úniku z okolitého absurdného prostredia. Teoretické hľadanie akéhokoľvek existencialistu nevyhnutne povedie na neobývaný ostrov, ktorý môže slúžiť ako východiskový bod na ceste k osobnej slobode alebo ako svet, kde boj o prežitie je jedinou vierou.
Existujú aj ďalšie charakteristické príklady, ktoré ilustrujú tento bod. Vezmite si stále takú populárnu kreslenú postavičku jediného väzňa uväzneného vo svojej cele, alebo vtáka zatvoreného v klietke. Z hľadiska filozofie, v karikatúre, kde cela alebo klietka tvoria prostredie, skutočným hrdinom je osobná sloboda človeka.
Azda neexistuje ani jediný karikaturista, ktorého by nelákalo použiť obraz pštrosa s hlavou ponorenou do piesku, alebo prilepenou niekde inde. Je to len pohodlný základ pre vytvorenie komickej situácie. Je to však len to? Je možné, že v tomto zobrazení je myšlienka podvedomého úsilia človeka skryť sa pred absurdnom. Prípadne by to mohla byť karikaturistova kritika pokusu skryť sa pred realitou a pred prevzatím zodpovednosti za vlastný osud. Pštros, ktorý schováva hlavu do piesku zo strachu, môže slúžiť ako symbol filozofického úsilia existencialistov.
Ďalším typickým príkladom univerzálnosti umenia absurdna: z jednej karikatúry do druhej putuje postava byrokrata v okuliaroch sediaca za stolom a obsluhujúca niekoľko telefónov. Nie je to snáď viditeľná prítomnosť toho úradníka, ktorý prestupuje Kafkove romány?
Tisíce karikatúr predstavujú obrazy otrhaných žobrákov svietiacich na stránkach novín po celom svete. Žobrák, ktorý sa rozhodne pre boj o prežitie, slúži ako dobrý terč vtipov pre existencialistov. Tento typ postavy môže byť anti-hrdinom v literatúre absurdna, takže ak chcete, môžete mať “anti-hrdinu” v takej literatúre. Ak chcete, potom “hrdinom” musí byť spoločnosť charakterizovaná nespravodlivým rozdeľovaním materiálneho bohatstva a v tom prípade to znamená, že je tam nejaká nádej na doby, kedy rozdelenie bohatstva bude spravodlivé. A “nádej” je presne to, čo existencialisti odmietajú uznať.
Čo sa týka bludiska, často znázorňovaného v ich kresbách, pre karikaturistov je spravidla podvedomým východiskovým bodom všadeprítomný pocit, že tam naozaj neexistuje žiadna cesta von. Aj keď myšlienka bludiska predpokladá nádej na nájdenie cesty von, je to práve východ, z ktorého si karikaturista robí posmech. Teda popiera cestu von, vyvracia nádej a nekonečnosť víťazí. Ba čo viac, bludisko predstavuje nielen slobodu voľby, ale aj skutočnosť, že ľudia sú nútení robiť rozhodnutia.
Doslova usilujúci o sebazničenie je obraz šikmej veže v Pise – ďalší existencialistický symbol. Je nemilosrdne používaný karikaturistami, ktorí po desaťročia kreslia maličkých ľudí, ktorí putujú okolo základne tohto symbolu stratenej nádeje.
Uvažujme nad príkladmi protirečení v obrazoch používaných existencialistickými filozofmi a karikaturistami: mytologický hrdina Sizyfos. Úpätie hory, skaly, vrchol, postava Sizyfa – tieto obrázky ponúkajú dostatok príležitostí pre vizuálnu kontempláciu. Karikaturista je tu atakovaný nielen bohatou umeleckou obraznosťou, ale v prvom rade a predovšetkým má záujem o tragický osud hrdinu, jeho sebaubezpečenie tvárou v tvár nevyhnutnému, a tu nájdeme absurdno, ktoré je tak veľmi cenené kritickou mysľou. Tu je to, čo Camus napísal vo svojej eseji “Mýtus o Sizyfovi – štúdia absurdna”. “Jeho vychudnutá tvár, ťažko odlíšiteľná od skaly. Vidím toho človeka zostupovať ťažkými, ale odmeranými krokmi v ústrety utrpeniu, ktoré nemá konca. A s každým dychom sa mu vracia akési vedomie, vedomie neodvratné ako jeho utrpenie. S každým okamihom, keď zostupuje z vrcholu do brlohu svojich nepriateľov, je vyšší ako jeho osud, tvrdší ako skala.“
Pre karikaturistov na celom svete sa magická príťažlivosť tohto charakteru snáď dá vysvetliť tým, že v podobe karikatúry Sizyfov osud vyjadruje vlastne osud súčasného človeka. V medziach svojho žánru sa karikaturista nezaujíma natoľko o charakter Sizyfa a jeho kľukatý zostup, ako skôr o symboliku tragického osudu moderného človeka prostredníctvom nahradenia mytologických obrazov za moderné, rozpoznateľné.
Veľmi podobným spôsobom môže byť videná tragédia osudu osoby usilujúcej o vystúpenie nad ostatných jemu podobných a o povýšenie až na piedestál pomyselnej slobody, ktorá dáva silu. Nie je náhoda, že karikaturisti-existencialisti tak často znázorňujú všetky druhy monumentov. Hlavnou myšlienkou týchto kresieb je zničenie idolov, zosmiešňovanie nádeje na večný život, a tiež aj na ten iluzórny večný život.
Karikaturisti si všimli tiež aj ďalšieho absurdného hrdinu – Dona Quijota. Moderní karikaturisti sa hlboko zaujímajú o túto nerozlučnú dvojicu – veterný mlyn a Don Quijote: ich slávny boj predstavoval bitku medzi človekom a absurdným svetom a nekonečnú povahu tohto boja. Nie je to práve táto bitka, ktorá leží v srdci existencialistických filozofických teórií?
Uvažovali sme nad najobľúbenejšími témami súčasných karikaturistov. Bolo by možné analyzovať aj ďalšie témy, ktoré sa opierajú o dobre známe symbolické obrázky ako je Rodinov “Mysliteľ”, Picassova “Holubica mieru”, Socha Slobody, osoba pokúšajúca sa o samovraždu, trójsky koň, kráľ bez šiat, sporiace prasiatko, lienka, ktorá vypadla z kroviek, osamelý cestovateľ v púšti, …. Je zrejmé, že tieto zobrazenia sveta karikaturistami zo všetkých kútov sveta majú niečo spoločné s existencialistickými zobrazeniami. Možno je to ich kritický postoj k realite, ich ostrá vtipnosť a pozorovacia schopnosť, ich schopnosť zovšeobecňovať, ktorá núti oboch – karikaturistu i filozofa pozrieť na život z rovnakého uhla. Karikaturisti a existencialistickí filozofi majú jednu spoločnú vášeň – milujú svet napriek jeho vlastnostiam a nie kvôli nim; a obaja chvália krásu tým, že popierajú to, čo je škaredé.
Vladimír KAZANEVSKY
(autor je popredný ukrajinský karikaturista, lektor a teoretik umenia karikatúry)